SRNEC Z KOSODREVIA

SRNEC Z KOSODREVIA

Pršalo celý jún, ba neprestávalo ani v júli. Vlhké a hmlisté počasie v horách nedávalo žiadnu nádej na úspech pri love karpatského srnca. Jediní, ktorým sa ústa rozťahovali do širokého úsmevu, boli hubári. Vďaka tropicky teplým a vlhkým dňom bola úroda hríbov toho roku naozaj mimoriadna. Rástli i tam, kde som ich nikdy predtým nenašiel. Už ma to hnevalo, a tak som niekedy do nich kopal ako do lopty. Ale ráno, keď som sa vracal z neúspešnej poľovačky na môjho vytúženého a vyhliadnutého srnca, prišlo mi ich náramne ľúto. Vrátil som sa teda k nim a do jedného som ich pozbieral. Zásoboval som nimi celú rodinu, známych i susedov, až sa mi doma napokon vysmievali, či to chodím skutočne na srnca, alebo s kozlicou na huby.
Až niekedy koncom júla sa konečne na pár dní vyčasilo a leto ukázalo svoju pravú tvár. Z belasej oblohy sa na horskú krajinu usmieval pomarančový slnečný kotúč a štedro rozdával svoje teplé lúče na zmáčané hole a neprístupné nízkotatranské pralesy. Začiatkom augusta som sa vybral poprezerať a skontrolovať, ako dozrievajú čučoriedky v blízkosti hlucháních stanovíšť. V týchto vysokohorských polohách sa práve začínala srnčia ruja. Bol som zvedavý, či sa na lesných zásnubách a nepredstaviteľne krásnych svadbách zúčastňuje aj môj starý srnec z kosodrevia na hrebeni Spáleného. Kráčal som pomaly pomedzi vysoké a štíhle smreky a jedle starým poľovníckym chodníkom k malej zrubovej chatke pod Striebornicou. Pre istou som mal v plecniaku pribalenú novučičkú srnčiu vábničku Faulhaber, ktorú mi predvlani podaroval rakúsky hosť, keď sa mu so mnou podarilo uloviť životného bronzového jeleňa. Sadol som si teda občas do trávy, do voňavého machu a zeleného papradia, a krátko zapískal. Napriek tomu, že stavy srnčej zveri sú v tomto revíri skromnejšie, priskočili mi na moje prekvapenie dva mladé srnce. Vidliačik a mladý šestorák s tenkým parožím. Čoskoro zbadali svoj omyl a s hlasným dupotom zmizli v hustej smrekovej mladine. Pobral som sa teda ďalej, lebo letné popoludnie rýchle ubiehalo a do chatky bol ešte poriadny kus cesty. Letná noc bola krátka. Už na brieždení som sedel pod kríkom kosodreviny v sedle Spáleného. Po srncovi nebolo ani stopy, ale i tak sa bolo na čo pozerať. Po chvíli sa na rozsiahle alpínske hole z hustého kosodrevia vytiahla stará jelenica, za ňou druhá, tretia, a napokon dve tohoročné jelienčatá. Vzápätí sa pod nimi ukázal v plnej paráde jeleň. Nie však hocijaký. Nádherný pravidelný šestnástorák, ktorý sa práve začínal zbavovať lyka na mohutnom paroží. Odhadol som mu vek na dvanásť rokov a hodnotu parožia okolo stoosemdesiat až stodeväťdesiat bodov, teda na hranici striebornej medaily. Sledoval som ho viac rokov, bol verný tomuto stanovišťu a neschádzal nižšie dolín ani v zime, keď tu bývala aj metrová vrstva snehu. Slnko vystúpilo poriadne vysoko, zver zatiahla do porastov a pomaly som sa vracal na chatu...
Práve som prechádzal neveľkým vývratiskom v Pustom, keď som kdesi predo mnou pod chodníkom začul celkom slabučké zapískanie roztúženej srnky. Opatrne ako líška som sa prišúľal k podozrivému miestu. A skutočne, na malej holine sa môj známy srnec oddával hrám srnčej lásky. Prvýkrát v živote som videl na vlastné oči párenie tejto zveri. Každý, kto pozná ten pocit, keď konečne zbadá toho svojho vychodeného srnca, pochopí, že mi zovrela moja zelená krv a opantala ma lovecká vášeň. Nebolo to ďaleko, vari nejakých šesťdesiat, možno sedemdesiat metrov. Dalo sa teda pohodlne strieľať a ťažko predpokladať, že by som svojho srnca na takú vzdialenosť chybil. Pokušenie bolo veľké, siahol som na pažbu osvedčenej kozlice, ale potom predsa len zvíťazila etika, i keď túžba po nádhernej trofeji bola prisilná. Považoval som totiž tohto starého srnca už za nevinného celibátnika, ktorý podobne ako nejaký mních v gréckom Athose žije odlúčene od nežného pohlavia a na hry lásky dávno zabudol. Teraz som sa presvedčil o opaku, o tom, že sila a krása lásky je v prírode nesmierne mohutná a večná, a tak ma tešila myšlienka, že srnec zanechá po sebe vynikajúce potomstvo. Jedinečný a pôvodný genofond zveri, ktorá sa dokonale prispôsobila tvrdým životným podmienkam vo vysokohorských pralesoch Prašivej. Pripadalo mi nehumánne a nedôstojné pripraviť ho o život vo chvíli, keď oň najviac a náruživo zápasil. Prečkal som teda jedinečnú chvíľu srnčieho milovania opretý o mohutný smrek a keď párik zatiahol do mladiny, pobral som sa spokojne ďalej, dúfajúc, že ho predsa len raz dostanem...
S touto krásnou nádejou som dospával prebdenú noc. No samotná Diana ma v hroznom sne upozornila, že v poľovníctve vládne ona a že iba ona rozdáva trofeje podľa zásluh lovca. Že bez jej požehnania je každá dobrá trofej stratená v nenávratne. A tak mi pripomenula príhodu spred troch rokov. V dolinke Krivô nad prameňom medokýša sa rozprestiera nádherná horská lúka. Vybral som sa tam popoludní, slnko ešte ožarovalo celú lúku i okolité smrekové porasty. Na kraji lúky som zastal, keď ma náhle upútal podozrivý hnedočervený bod v strede pastviny. Neveril som vlastným očiam. Za úplného svetla sa tam vytrvale pásol srnec. Ale aký srnec! Čiernohnedé parožie mu siahalo vysoko nad uši, bohaté masívne perly a biele hroty výsad mi pripomenuli Hubertovo jeleňa s krížom medzi parožím. Takého srnca som v živote nevidel. Strhol som z pleca kozlicu a bleskovo zamieril. To už ma srnec dávno zbadal, bol pripravený skočiť a ja som napriek tomu z voľnej ruky po ňom vystrelil. Ako to už v takýchto situáciách býva, temer školácky som ho chybil. Hanbím sa priznať, že som mal možnosť strieľať po ňom ešte raz – a znovu pánu bohu do okien. Keď srnec hlasno bäkajúc odbehol do porastu, pobral som za ním. Asi o polhodinu som ho znova uvidel, ako upaľuje pomedzi stromy, táto rana ani nemohla inak dopadnúť. Srnec trielil už vari štyristo metrov odo mňa hore hrebeňom na Handliarku. Sadol som si do zeleného čučoriedia a nahlas som sa rozplakal. Už nikdy viac som ho nevidel... Celý prepotený som sa ráno prebudil v malej chatke, pobalil veci a musel som sa vrátiť do práce. V auguste som sa na srnca vybral dva či tri razy no moja snaha bola márna. Dozreli čučoriedky, na svahy Prašivej sa vyrojili stovky zberačov a zver vychádzala iba v noci. Zostával ešte celý september...
Šiesteho septembra bola nedeľa. Ponad Veľkú Chochuľu sa prevaľovali chumáče sivej hmly, čo bolo vždy neklamným znamením, že sa zasa schyľuje k daždivému obdobiu. Viac ako na srnca som už myslel na blížiacu sa jeleniu ruju. Hora bola plná pachu po rujných jeleňoch, ba raz sa mi zazdalo, že kdesi v diaľke zamrnčal jeleň. Hlboko, ťahavo a tlmene, akoby sa pripravoval na jesenný koncert. Ale vzápätí zmĺkol, lebo ešte neprišiel ten správny čas. Už od svitania som sedel v známom sedle Spáleného, keď som v zornom poli ďalekohľadu zazdalo, že sa vysoko nado mnou niečo pohlo. Pozorne som si ten podozrivý bod prezeral a zbadal som môjho kapitálneho srnca, ako vytrvalo spása zelené čučoriedie a brusničie. Sem-tam si zahryzol i do severského lišajníka, pľuzgierky islandskej. Musel ju dokonale poznať, vedieť, že je to výdatná a mimoriadne výživná rastlina. Veď severské národy z nej vyrábajú dokonca i múku a pečú z nej domáci chlieb. Srnec pri intenzívnom pasení pomaly schádzal hrebeňom na hornú hranicu lesa, kde chcel pravdepodobne zaľahnúť k odpočinku a venovať sa dokonalému prežúvaniu výdatnej rannej paše. Pozrel som naň cez puškohľad, no vzdialenosť bola stále priveľká. Srnec akoby zázrakom zatiaľ nezatiahol do hustej kosodreviny, ale pomedzi jednotlivé kríky zostupoval rovno ku mne. Mal som priaznivý vietor, ten som si celé ráno vyprosoval od bohyne Diany, čo mi skutočne náramne pomohlo. Keď sa môj vychodený, vytrpený a vysnívaný srnec priblížil vari na nejakých šesťdesiat či sedemdesiat metrov, mal som už zamierovací kríž puškohľadu dávno umiestnený na jeho pravej lopatke. Opatrne som stiahol napináčik a horskou krajinou sa ozvala rana. Okolité žľaby a dolinky v celom masíve Prašivej jej ozvenu niekoľkokrát zopakovali a ja som v rýchlosti prebíjal guľovú hlaveň mojej spoľahlivej kozlice. Starý srnec značil iba celkom nepatrne, trochu pokľakol na predné behy, ale potom urobil tri či štyri skoky a nenápadne zmizol v mori vždyzeleného kosodrevia, ktoré miestami vytváralo nepriechodnú džungľu. Dokonale som si zapamätal miesto a smer jeho úniku, chvíľu som vyčkal, ako káže stará lovecká obyčaj, a pomaly som sa pobral na nástrel. Na sivozelenej psici a zelenom čučoriedí som našiel zopár kvapiek farby. To bolo dobré znamenie. Po desiatich či dvadsiatich krokoch sa mi naskytol obraz, na ktorý nikdy nezabudnem. Medzi pospletanými čiernymi vetvami kosodreviny, na jej zelenom ihličí ako na vencoch bezvládne ležal kapitálny srnec, ktorý ma skúšal temer tri mesiace. Odlomil som vetvičku, trochu ju omočil v jeho zasychajúcej farbe, rozdelil na dve polovice, jednu som dal jemu ako posledný hryz, druhú som si založil za svoj starý klobúk. A potom som s nevýslovnou a neopísateľnou radosťou ohmatával a očami pohládzal jeho nádherné parožie. Stále to bolo na medailu, no tam na mieste sa nedalo presne posúdiť, či je to bronzová, alebo strieborná. Zlato to už určite nebude, lebo za tie dva roky o poznanie ubudlo z parožnej hmoty, i výška sa trošku scvrkla. Ale to bolo teraz nepodstatné. Rýchle som ho vyvrhol, prehodil cez plecia a ponáhľal sa do Stredného úplazu do chatky. Zastavil som sa pri fantastickom studenom prameni vody, aby som to aspoň chutnou vodou oslávil. Zdalo sa mi, že kdesi pod oblakmi nádherne spieva samotná Diana, ale to tak hlasno zurčal a klokotal dravý horský potok. Pokľakol som k prameňu a ďakoval múdrej bohyni za úlovok a štedrej prírode za výnimočne čistú vodu. Potom som sa roztancoval po hustej psici, čučoriedí a brusničí, i po chránených horcoch luskáčovitých, ktoré práve rozkvitali. Lebo taká je pravá a čistá lovcova duša – keď žiali, nevie nikdy prestať, a keď sa raduje, jej radosť akoby nikdy nemala konca...
Text: Ján Brtko